Ján Valach – Suchoňov dirigent

Začiatky aktívneho pôsobenia Jána Valacha v Belgicku sa spájajú so slovenskou národnou operou Krútňava, ktorú naštudoval v Kráľovskej flámskej opere v Antverpách. Bolo to vôbec prvé naštudovanie opery v zahraničí, ktoré sa stretlo s obrovkým úspechom. Inscenácia mala na tú dobu neuveriteľných 18 repríz. Bolo to pred päťdesiatimi rokmi, presne 6. apríla 1968. Bol to doslova  husársky kúsok.

Ján Vlach prevzal ocenenie aj od belgickej kráľovny

Ako v Antverpách prišli na Suchoňa?

Bola to náhoda. Bol som na organovom turné. Môj dobrý známy Gabriël Verschraegen, riaditeľ konzervatória v Gente, prišiel za mnou, že mu volal riaditeľ opery v Antverpách Renaato Verbruggen. Dostal za úlohu uviesť modernú českú operu a chcel sa poradiť. Pán Verschraegen mu povedal, mám tu akurát jedného československého muzikanta, spýtam sa, či Ti neporadí.

A poradili ste.

Riaditeľ Verbruggen ma poprosil, či nemôžem na druhý deň prísť do Antverp, že si zruší popoludňajší program a mohli by sme prebrať, ktorú modernú českú operu zaradiť do programu. Musím povedať, že vtedy o Slovensku nikto nič netušil. Dokonca ani ľudia z tejto kultúrnej vrstvy o nás v živote nič nepočuli. Mysleli si, že sme súčasťou Juhoslávie.

Takže po koncerte v Gente ste šli na stretnutie do Antverp.

Áno, zbalil som si tých pár vecí, čo som mal, veľa som toho so sebou nemal, a šiel som.

A boli ste rozhodnutý presadiť Krútňavu, prečo?

Áno. Hoci som bol v zahraničí považovaný za československého umelca, úmysly som mal vždy čisto slovenské. Krútňavu som dôverne poznal. Keď som po dvojročnej vojenčine nastúpil ako korepetítor a neskôr asistent dirigenta, Krútňava už mala po svojej premiére a ako vieme, vtedajšej moci nebolo dielo veľmi po vôli a Suchoň ho musel prerobiť. Ale to je iný príbeh. V SND som pričuchol k tomuto dielu naozaj do hĺbky, nielen dramaturgicky, ale aj citovo. Spolupracoval som so zborom aj so sólistami pri nácviku rolí, sprevádzal som ich na klavíri. Videl som, ako na nich jednotlivé charaktery a hudba ako taká pôsobia. Človek to vypozoruje zo správania, či rôznych poznámok. Študoval som so sólistami ako Česányiová, Hoza, ale aj Malachovský. Takže hoci som Krútňavu nedirigoval, veľmi dobre som ju ovládal, vedel som ju zahrať na klavíri spamäti, bez nôt. Neskôr som dostal ponuku pracovať v opere v Banskej Bystrici a tam som si dal podmienku, že uvediem Krútňavu. Bol tam mladý, nie veľmi skúsený súbor, ktorý sa orientoval najmä na operetu. Navyše išlo o zájazdový súbor. Napriek všetkému, vrátane ideologickej nepohodlnosti samotného diela, sa mi to aj vďaka riaditeľovi opery v Banskej Bystrici podarilo. Vtedy som sa už mal aj dosť blízky vzťah so Suchoňom, takže som mal aj jeho podporu. Inscenácia mala veľký úspech, hrala sa nielen v Banskej Bystrici, ale aj na zájazdoch. No a práve toto moje naštudovanie som chcel robiť aj v Antverpách.

Takže ste prišli za riaditeľom opery a povedali ste: na Slovensku máme skvelého autora, ktorý má mimoriadne dobré dielo Krútňava, naštudujme to?

Prišiel som za riaditeľom a najprv som mu musel vysvetliť, kde je Slovensko, že sme samostatný národ v strednej Európe. Hoci sme súčasťou Československa, máme vlastný jazyk, vlastnú kultúru, dokonca aj slovenského ministra kultúry. A nakoľko som Krútňavu dobre poznal, hral som mu ukážky diela, ktoré ho chytili za srdce. Zhovárali sme sa asi 3 hodiny. Šlo naozaj o historické stretnutie.

A Krútňava ho, vďaka vám, chytila za srdce?

Áno a veľmi. Riaditeľ opery bol vtedy ekonomický a umelecký riaditeľ v jednej osobe. To znamená, že mal veľké rozhodovacie právomoci. Hoci sa to nezdá, bolo to pre neho veľké riziko. Ekonomika totiž nepustí a on musel pozerať aj na to, že ak operu uvedie, bude ju musieť predať. No a pri úplne neznámej opere, od úplne neznámeho autora z neznámej krajiny to bol veľký risk. Lebo hudba je aj o tom, pochopiť ducha iného národa. Napriek všetkému sa rozhodol ísť do toho.

Operu ste naštudovali vo flámštine s domácimi sólistami.

Áno, vtedy bola taká doba. Neboli titulky a všetko sa prekladalo do národných jazykov. Krútňava je po flámsky Wervelstorm. Ja som na Slovensku nikdy nedirigoval dielo v pôvodnom jazyku. Dokonca som v Banskej Bystrici preložil Rusalku, ktorá sa spievala po slovensky. Krútňavu sme teda začali prekladať do flámštiny. Tu zohrala veľkú úlohu moja manželka, veľmi nápomocná bola aj manželka riaditeľa opery a dramaturg opery. Prekladali sme to cez francúzštinu a nemčinu. Moja manželka nebola vyštudovaný hudobník, takže o to to bolo náročnejšie. Celá príprava trvala dva roky. Bolo treba operu zaradiť do dramaturgického plánu, urobiť zmluvy so sólistami a inscenátormi a celé to naštudovať.

Vyzerá to veľmi zaujímavo. Inscenačný tím ste si vzali z Banskej Bystrice.

Áno, režiséra Karela Jerneka a choreografa Štefana Nosáľa. Kostýmy, kroje, sme mali požičané zo Slovenského národného divadla z pôvodnej inscenácie. Bolo to veľmi náročné, nakoľko som nevedel po flámsky. Pri orchestri to nie je až taký problém, ale pri spevákoch a zbore by sa mi flámština zišla. Opera mala plánované tri reprízy, to bolo vtedy pri moderných dielach štandardné. Uvedomoval som si, že musíme tie tri reprízy vypredať. Kľúčom k úspechu boli práve umelci, lebo oni mohli začať šíriť ten prvý záujem o vec. Preto som sa všemožne snažil zaujať ich už na prvej skúške. Nie na druhej, nie na tretej. Na prvej. A podarilo sa. Keď zrátate dokopy orchester, zbor, sólistov, ich rodinných príslušníkov, priateľov, tak je to vyše sto ľudí, ktorí sú priamo, či nepriamo zainteresovaní do diania. Účinkujúci začali hovoriť, že teda robia moderné dielo, ktoré treba vidieť, doslova robili reklamu.

A potom prišla premiéra, presne 6. apríla 1968.

Áno, boli sme úplne zamrznutí. Ja, Jernek, Nosáľ aj Suchoň. Hoci sme podľa reakcií na generálke predpokladali, že by inscenácia mohla mať úspech, nebolo nám všetko jedno. Dúfali sme, že po premiére vypredáme ešte aspoň jedno predstavenie.

Na premiére bol aj Eugen Suchoň?

Áno, s celou rodinou. S manželkou a oboma deťmi. Nechceli ho pustiť, bola to hotová kovbojka. Riešilo sa to od miestnych autorít až po ministerstvo v Prahe. Nakoniec sme presvedčili doma orgány, že to by bol malér, keby Suchoňa nepustili.

Krútňava teda mala v Antverpách úspech.

O premiére písali takmer všetky domáce periodiká. Druhé predstavenie bolo tiež úplne vypredané a o inscenácii už písali aj noviny, ktoré sa o nej po premiére nezmienili. Aj tretie predstavenie bolo úplne plné. Tí, čo operu nevideli, predpokladali, že ešte pôjde. Verejnosť aj tlač si jednoznačne žiadali Krútňavu. Ale to nebolo také jednoduché, lebo dramaturgický plán sa robí dva roky dopredu, pre riaditeľa to bola “mission impossible”. Bol apríl, zmluvy boli už porobené… Nakoniec sa podarilo po tretej repríze nasadiť inscenáciu ešte pätnásťkrát v priebehu ďalších dvoch sezón. Tu treba podotknúť, že opera mala len jedno obsadenie. Riaditeľ urobil nemožné, hoci sa to vtedy možno aj niektorých ľudí dotklo.

Zaujímavá bola tzv. derniéra Krútňavy v Antverpách.

Viacerým ľuďom v Bratislave úspech inscenácie prekážal a robili všetko preto, aby inscenáciu stiahli. Nakoniec nám SND odmietlo ďalej požičiavať kostýmy do predstavenia. Zohnať nové kostýmy, resp. ich dať ušiť by stálo peniaze, a na to nebol rozpočet. Tak sa derniéra hrala v kostýmoch z Predanej nevesty. Však “Ostblock ako Ostblock.”

*   *   *

Po úspechu Krútňavy zostal Ján Valach aj s manželkou žiť v Antverpách. Krútňavu uviedol v operách Antverpy a Gent (je to jedna operná spoločnosť) ešte raz, s novým obsadením, v roku 1973. Inscenácia mala 9 repríz.

Dnes už žije sám v byte v pokojnej štvrti v Antverpách. Pred rokom 91-ročného pána prepadli zlodeji, ktorí sa vydávali za policajtov v civile a musel im odovzdať všetky peniaze a šperky. Napriek tomu ma prijal u seba doma.

Ján Valach sa pričinil o uvedenie štyroch slovenských opier v Belgicku. Ako organista odohral 637 organových koncertov v Európe a USA. Ako dirigent s 32 orchestrami uviedol 48 opier a operiet, 18 baletov, 42 oratórií, kantát a omší, vyše 100 symfonických skladieb a inštrumentálnych koncertov. Ako zbormajster uviedol vyše 120 zborových diel a cappella aj so sprievodom, naštudoval 41 zborov pre opery. Ako skladateľ zložil vyše 120 diel, 32 z nich vyšlo tlačou. Realizoval 109 nahrávok skladieb.

 

 

Katarína Korecká

autorka je reportérkou TA3, kde má svoju reláciu Bravo! o opernej scéne a klasickej hudbe

 

Rozhovor vyšiel v týždenníku PLUS 7 DNÍ č. 15/2018 (11. 4. 2018)

 

Ján Valach (92) je organista a dirigent, ktorý prežil väčšinu svojho produktívneho života v Belgicku, dodnes žije v mestečku Antverpy. Svoj život okrem iného zasvätil propagácii slovenskej hudby v zahraničí, za čo dostal aj Medailu prezidenta SR. [caption id="attachment_2030" align="alignnone" width="756"] Ján Valach (92) je organista a dirigent, ktorý prežil väčšinu svojho produktívneho života v Belgicku, dodnes žije v mestečku Antverpy. Svoj život okrem iného zasvätil aj propagácii slovenskej hudby v zahraničí, za čo dostal aj Medailu prezidenta SR.[/caption]