Pavol Bršlík: Do divadla sa vždy teším

Pre Pavla Bršlíka je charakteristický jeho srdečný úsmev. Náš najlepší tenorista má domov vo švajčiarskom Zürichu, ja som ho zastihla v Mníchove, kde spieval v jednej z najmilších opier v Donizettiho Nápoji lásky rolu zaľúbeného Nemorina. Pravidelne spieva aj vo Viedenskej štátnej opere a v rámci plesovej sezóny si zaspieval na prestížnom viedenskom Opernballe.

 

Pavol Bršlík na otvorení viedenského Opernballu

Začnime aktuálne. Záver plesovej sezóny patrí u našich rakúskych susedov prestížnemu viedenskému Opernballu. Ty si tam tento rok spieval. Opíš nám atmosféru.

Celý ples sa niesol v cestovnom duchu. V Mníchove som ešte deň pred plesom skúšal Nápoj lásky. Lietadlo z Mníchova pre sneženie meškalo tri hodiny. Do Viedne som prišiel 20 minút pred generálkou. Večerné vystúpenie som mal po 22.00 h. Hneď po slávnostnom otvorení plesu sme mali plný program: pozdravenie rakúskeho prezidenta Alexandra Van der Bellena, predsedu parlamentu Wolfganga Sobotku, rozhovory pre rakúsku televíziu ORF. Skončil som niečo po polnoci. Bol som hladný, tak som sa trochu najedol a napil a pár minút som tancoval. Potom som šiel do hotela, lebo na piatu ráno som už mal objednaný taxík na letisko, aby som už o desiatej v Mníchove spieval na generálke Nápoja lásky. Ubehlo to veľmi rýchlo. Na plese bolo veľmi veľa ľudí, parket bol preplnený a bol som celkom rád, keď som sa dostal do postele.

 

S moldavskou sopranistkou Valentinou Naformitou na otvorení viedenského Opernballu

Dá sa povedať, že pre speváka je prestíž spievať na viedenskom Opernballe?

Samozrejme, ide o jeden z najprestížnejších plesov, ponuku spievať som prijal najmä pre jeho renomé. Povedzme si úprimne, koľko spevákov dostane takúto ponuku? A sú ponuky, ktoré sa neodmietajú. Táto je jedna z nich.

 

Medzi honoráciou Opernballu, o.i. s rakúskym prezidentom Alexandrom Van der Bellenom (s červenobielou stuhou) a ukrajinským prezidentom Petrom Porošenkom (tretí sprava)

 

Hviezdy otváracieho ceremoniálu Opernballu Valentina Naformita a Pavol Bršlik s dirigentom Frédéricom Chaslinom (vpravo) a riaditeľom Viedenskej štátnej opery Dominikom Meyerom

O prestíži možno s určitosťou hovoriť v prípade otvorenia novej Labskej filharmónie v Hamburgu. Stavby, ktorú označujú za stavbu storočia, a unikátnosťou ju prirovnávajú napríklad k austrálskej opere. Ako si prijal ponuku účinkovať a vstúpiť tak do histórie?

Hamburg som si užíval už len preto, že šlo naozaj o stavbu, ktorá je symbolom Hamburgu aj Nemecka. Keď mi agentka povedala, že volali z Hamburgu, či by som nemohol spievať na otvorení Labskej filharmónie svetovú premiéru skladby od súčasného skladateľa Wolfganga Rhima, veľmi som sa potešil. Už len preto, že spevák z malej krajiny príde na otvorenie takej prestížnej stavby. Je to krásna sála s vynikajúcou akustikou.

Bola tam celá nemecká honorácia, koncert šiel naživo do celého sveta. Uvedomoval si si to? Mal si trému?

Tréma bola, ale asi len prvých pár minút. Skôr som bol vystresovaný z tých všetkých rozhovorov pre novinárov a pre televíziu. Boli na každom kroku. Pre “nemeckú honoráciu”, ako si to nazvala, som vystupoval už viackrát a sú to úplne normálni ľudia. Pani Merkelovú poznám už zo summitu G7, ktorý sa konal na zámku Elmau. Vtedy tam bol aj Barrack Obama a predstavitelia najvplyvnejších štátov. V Hamburgu ma najväčšmi potešilo stretnutie s bývalým prezidentom Nemecka Joachimom Gauckom. Skvelý človek.

 

V Labskej filharmónii v Hamburgu

Mávaš ešte vôbec trému?

Asi by som to nenazval tréma. Je to pocit zodpovednosti. Keď sa pohybuješ na veľkých scénach, ide hlavne o to, že musíš dokazovať, prečo si práve ty na tej špičke ľadovca. Na svete je veľmi veľa dobrých spevákov, ktorí možno nemali toľko šťastia ako ja, a práve preto som veľmi vďačný ľuďom okolo mňa, ktorí mi pomohli sa dostať tam, kde som dnes.

V Európe sa pravidelne objavuješ na najprestížnejších operných scénach. Momentálne si v Mníchove, kde spievaš Nápoj lásky. Máš obľúbený operný dom?

Každý operný dom má svoju atmosféru. Svoje čaro. Vytvárajú ho najmä ľudia, ktorí sú za nami. Publikum ich nevidí, ale bez nich by divadlo nebolo divadlom. Od vrátnika, upratovačky, osvetľovačov, až po praktikantov v kanceláriách. Títo všetci sa snažia suplovať nám rodiny, keďže sme odlúčení od našich vlastných rodín. A takáto naj divadelná rodina pre mňa je v Mníchove. Práve dnes som sa bol pozrieť na predstavenie Milana Sládka Krížová cesta, čo bol veľmi silný žážitok a bol som prekvapený, aká veľká komunita Slovákov žije v Mníchove. A tiež sa teším, keď spievam doma v Bratislave, publikum je tam najsrdečnejšie.

 

Ako Nemorino v opere Nápoj lásky (G. Donizetti)

Vraj si už trikrát odmietol ponuku v milánskej Scale, ktorá sa pokladá za jednu z top 5 svetových scén.

Áno, odmietol, ale nie preto, že som namyslený, ale preto, že som už mal termín v iných divadlách. Snažím sa stáť si za svojím slovom, a keď podpíšem zmluvu, tak ju dodržím. V Scale sú ako správni Taliani s plánovaním dosť pozadu. Ja už mám v kalendári termíny na rok 2021, čo je samozrejme skvelé a Scala sa zatiaľ vždy ozvala až po funuse. Ale ak mám pravdu povedať, ani mi to nie je veľmi ľúto. Tie zlaté časy milánskej Scaly už pominuli. Dnes sú zaujímavejšie iné divadlá: Covent Garden, Paríž, Viedeň alebo Metropolitná opera, kde budem tiež budúcu sezónu spievať.

V Metropolitnej opere budeš spievať Dona Ottavia v opere Don Giovanni. Viem, že si tam už spieval, ale v zásade, ešte sa nedá hovoriť o pravidelnom angažmáne. Pre mňa je MET svetová jednotka.

Čo sa týka MET-ky bude to moje štvrté hosťovanie. Vždy sa tam rád vraciam. Asi nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som tam bol prvýkrát a v bufete som naživo stretol takých ľudí, ako je Kiri Te Kanawa, Sherrill Milnes, Ben Heppner, James Levine. Luďom asi tie mená veľa nepovedia, ale pre mňa to bolo ako v parku, kde sú len ohrozené druhy. Poznal som ich buď z dvd, alebo z televízie, a teraz som sa s nimi mohol osobne porozprávať. Na toto moje prvé stretnutie s metkou spomínam dodnes .

Máš za sebou aj premiéru v Austrálii, v nádhernej opere v Sydney. Priblíž nám trochu atmosféru jednak opery, ale aj publika. V čom sa líši od toho európskeho?

Sydney som si užíval najmä preto, že do Austrálie som bol zbláznený už dávno. Sú tam výborní ľudia. Bol som tam v lete, čo bolo úplne skvelé. Zažil som na vlastné oči novoročný ohňostroj, ktorý som dovtedy pozeral iba v televízii a naživo to bolo naozaj úžasné. Nový rok som začal na pláži, čo bolo trochu čudné, pretože som si nikdy nevedel predstaviť toto obdobie bez zimy a snehu. Na Vianoce potrebujem stromček a nie palmu. 🙂 Medzi predstaveniami som sa snažil vidieť čo najviac z krajiny: Blue Mountains, Ayers Rock, kde som dokonca mohol ísť do rezervácie Aborigénov, potápal som sa na koralových útesoch v Great Barrier Reef a videl som prales, ktorý je neďaleko Sydney. Samozrejme, že som aj pomedzi to spieval. Divadlo zvonku je fascinujúca stavba, ale na javisku som bol trochu sklamaný. Akusticky je veľmi nepohodlné s malým hľadiskom. Keď sa totiž projektovalo, tak bola opera umiestnená do väčšej budovy, ale vláda sa rozhodla dať nakoniec operu do menšej. Architekta to nahnevalo a odišiel ešte pred dokončením. Publikum je dosť zaujímavé. Do opery chodí pár skalných divákov, ale väčšiu časť tvoria turisti, čo je jasné podľa krátkych nohavíc a šiltoviek.

 

V Sydney, v pozadí slávna opera

Po Mníchove ťa čaká Amsterdam, potom Brusel, v máji budeš spievať v Bratislave, potom Zürich, kde máš momentálne domov, Londýn. Život úspešného operného speváka je de facto neustále cestovanie. Máš to rád?

Po Mníchove budem asi týžden na horách, pretože potrebujem trochu vypnúť. Od septembra minulého roku som sa nezastavil a nemal skoro žiadne voľno. Tak sa teším na to, keď sa tých pár dní ráno zobudím a nebudem musieť myslieť na to, že mám buď skúšku, alebo predstavenie. Potom ma čaká Zürich, koncerty v Bruseli a v Amsterdame. V máji spievam vo Viedni v Traviate, kde mojím javiskovým otcom bude Placido Domingo. Potom je na rade Londýn, Mníchovské operné slávnosti a sezónu ukončím recitálom v známej Wigmore Hall v Londýne. Leto je plné festivalov, ale po tom všetkom zhone sa teším na koncert Straussove piesne, ktorý organizuje agentúra Kapos v Slovenskej filharmónii. V októbri sa už teším na Tasmániu. Nie som dlho na jednom mieste. Mám naozaj šťastie, že vďaka mojej práci cestujem a vidím krásne miesta. Ale čo z duše neznášam, je baliť kufre.

Bývaš v hoteloch? Či si prenajímaš byty?

To závisí od dĺžky pobytu. Ak niekde som dlhšie ako týždeň, prenajímam si byt. Veľmi rád varím, preto je dôležité, aby bola dobre vybavená kuchyňa. Pri kratších pobytoch bývam v hoteloch. Čo má tiež svoje výhody. Raňajky mi donesú až do postele 🙂 .

Nie je to únavné?

Keď je toho veľa, áno. Inak sa snažím vidieť čo najviac.

V zásade je človek stále sám, či?

Človek sa naučí byť sám. Na javisku som tiež sám za seba. Nemám problém ísť sám do kina, alebo len tak sa prejsť. V divadle je okolo mňa stále veľa ľudí, či už na skúškach, alebo na predstaveniach. Preto, keď som sám, užívam si ticho a samotu.

Presadiť sa v tenorovom odbore vo svete nie je jednoduché. Dá sa povedať, že tebe sa to podarilo. Aký je tvoj recept na úspech?

Nemám žiaden. Mal som veľmi veľké šťastie  byť v správnej chvíli na správnom mieste. Potom to už bolo na mne. Dostať sa na scénu môžete vďaka pomoci, ale ťažšie je, udržať sa tam. Od začiatku som mal šťastie. Moja rodina ma podporila, keď som chcel ísť študovať spev. Mal som skvelého profesora na konzervatóriu Františka Livoru, ktorý mi dal pričuchnúť k opere a k divadlu, aj profesorku Sadloňovú zo Žiliny. V neposlednom rade spomeniem moju profku Vlastu Hudecovú, ktorá vie, kedy ma má pochváliť a kedy vyťahať za uši. A mám šťastie aj na priateľov, pretože vedia byť pri mne, keď to potrebujem.

Ako sa udržuješ v speváckej kondícii? Teraz všade naokolo zúri chrípka, a predsa, tvojím nástrojom je hlas, ale v zásade aj tvoje telo.

Ak mám čas, tak vždy zájdem za profkou. Pekne čistíme tón po tóne . Inštrumentalisti to majú o niečo ľahšie, keďže svoj nástroj môžu fyzicky chytiť. My speváci hľadáme pocit, a preto každý spevák potrebuje druhé uši. Ja ich mám hneď dvojo. Moju profku a klaviristu Roberta Pechanca. Oni ma poznajú najdlhšie. Keď sa naše telo necíti na sto percent, tak sa to hneď odzrkadlí na našom výkone. Mnoho ľudí si neuvedomuje, aké náročné povolanie to je. Keď máte nádchu, dáte si tabletku a môžete ísť do kancelárie. U nás to tak nie je. My musíme to predstavenie odspievať. Najlepšie je samozrejme predstavenie zrušiť, ak sme naozaj chorí, ale nie vždy sa to dá. Ten pocit ísť na scénu s tým, že neviete ako vaše choré telo bude reagovať a musíte tri hodiny podávať výkon, neprajem nikomu.

Čo máš na svojej práci najradšej?

Asi najradšej mám ten pocit, keď môžem ľudí v hľadisku na pár hodín uniesť do úplne iných končín. Dám im zabudnúť na problémy, a keď idú domov s krásnym pocitom. To je to najkrajšie na mojom povolaní.

A naopak, čo ti najviac prekáža?

Zatiaľ nič. Keď mi niečo začne, a prestanem mať radosť z toho, čo robím, asi prestanem spievať. Nechcem sa opakovať, ale mám šťastie na to, že môžem robiť to, čo chcem. Zakaždým sa do divadla teším. Keď začne ladiť orchester, je to tá najkrajšia hudba pre moje uši.

Ďakujem za rozhovor.

Katarína Korecká
autorka relácie Bravo! na TA3

 

Rozhovor vyšiel v týždenníku Slovenka č. 9/2018 (5. 3. 2018)

 

 

 

© Jakub Gulyas

 

S klaviristom Róbertom Pechancom pri krste CD Dvořákove piesne. Krstnou mamou bola slávna slovenská sopranistka Gabriela Beňačková

S klaviristom Róbertom Pechancom a novým CD Dvořákove piesne pri pomníku slávnej českej opernej speváčky Emmy Destinovej

 

So slovenskou svetoznámou koloratúrnou sopranistkou Editou Gruberovou